Tento týždeň som načerpala znova kopec nových spomienok
(možno aj skúseností). Kedže z nich mám neskutočnú radosť rozhodla som sa
o nich napísať. Takže poporiadku.
V pondelok sa začal môj prvý trenažér. Na vysvetlenie
je to akože „auto“ do ktorého si sadnete a hráte sa na šoféra. Naučila som
sa, že pustiť spojku a stlačiť plyn plynule nie je také ľahké. Samozrejme
motor mi niekoľkokrát „skapal“ . V utorok a v štvrtok sa môj
trenažér začal podobať k tomu tzv. šoférovi. Keď mi na druhej hodine
povedal inštruktor aby som zaradila trojku keď budem na 60 km/h a stlačila
spojku, nepúšťala volant a pozerala sa na cestu, tak som si myslela
v sebe či sa mám rozdvojiť alebo niečo podobné. Neskôr som, samozrejme,
prišla na to, že všetko sa dá. Domov som kráčala s úsmevom na tvári
a každému volala ako som pokročila.
V stredu ráno som sa budila skorej než obvykle, pretože
sme sa chystali do divadla. Ako to už býva zvykom, maľovať sa, vybrať si
spoločenské veci a natočiť si vlasy u mňa trvá dlho. Na prvú hodinu
farmakológie sme prišli do školy a neskôr som si napísala písomku, priznám
sa, za pomoci ťaháku, pretože som už bola taká vytešená že moje vedomosti boli
v ten deň mizerné a vypnuté. Moja hlava behala pri Moliérovi- Meštiak šľachticom. Divadelné predstavenie v Divadle Jána Palárika v Trnave. Kto ma už
pozná vie, že divadelné predstavenie milujem a dokázala by som sedieť
v divadle aj celý deň. Kiež by som mala možnosť si v nejakom takom
divadle raz zahrať.
Pred divadlom sme mali rozchod, naše nohy smerovali, podla
usúdenia jednej staršej dámy, k najlepšiemu zmrzlinárovi v meste kde
som fotila, fotila a fotila. Od radosti.
Divadelné predstavenie trvalo asi krátke 2 hodiny
s jednou prestávkou.
Potom sme sa vrátili do školy na posledné
hodiny.
Po škole ma kamoška prehovorila aby sme si spravili úplne
„random“ výlet do Piešťan. Bolo to pre mňa niečo neobvyklé, kedže veci plánujem
aspoň týždeň vopred (áno aj mesiace vopred) . Šli sme vlakom najskôr
s takým starším, ale bola som taká pojašená, že som sa hádam tešila zo
všetkého. Celú cestu mi znela v hlave táto super pesnička . Keď sme v Piešťanoch vystúpili čakali sme autobus do
kamarátkinej dediny nazývanej Moravany nad Váhom. Cesta bola krátka
a Majka mi robila celý čas sprievodcu, tiež sa myslím z toho celého
veľmi tešila.
Jej dom bol od zastávky len pár metrov.
Neuveriteľne krásny dom.
Skoro ako v mojich
predstavách.
Má veľkého psa. Neviem čo to bolo za rasu ale keby na mňa skočí
tak som skončila ! Haha. Previedla ma po jej dome a nestačila som sa
kochať krásou. V takom peknom dome som ešte nebola. Jej mamina má vkus
podobný mne, všade mali ručne robené veci, ozdoby, dekorácie a kvetiny.
Nemohla som si to nefotiť. Posilnili sme sa pred cestou naspäť. Najedli sme sa
špagiet s kečupom a prehrabali jej špajzu. Na cestu sme si zobrali Milku čokoládu a chrumky a vybrali sa z Moravian pešo na stanicu. Cesta
mala údajne trvať 45 minút. Šli sme okolo známych Piešťanských liečebných
kúpeľov a cez Sklený most. Zrazu sme si všimli, že vlastne nestíhame
vlak naspäť. Majka volala mamine aby pre nás prišla na aute a odviezla nás
na vlakovú stanicu. Cestou domov sme išli v krásnom vlaku s kupéčkami
(ešte som v takom nešla). Vedeli ste že vo vlaku sú zástrčky?
Krásny deň.