streda 30. apríla 2014

O čom? O ničom.

Zatiaľ čo Bartošová skočila pod vlak ja som sedela znudená
na hodine a rozmýšľala či môže byť deň horší. Hrozný začiatok tohto príspevku ... 


Bolo jedno krásne slnečné ráno, svet bol krásny, ľudia veselý, vtáci spievali a budík spieval starú otrepanú pesničku. Vstala som do nového dňa. No opäť bez nálady. Spýtala som sa samej seba ako dlho človek dokáže takto žiť. " vstať, usmievať sa a robiť to tak dlho dokým sa to naučíte naspamäť ".
Nič z toho však nie je pravdivé.

Netešila som sa na ten deň. Vedela som, že žiadne zázraky nebudú a dokonca ma v škole čakali samé skúšky a moja hlava lietala úplne inde. Z troch odpovedí a jednej písomky som zvládla len jednu odpoveď a na poslednú som už nemala ani silu. Ona tisícky kilometrov odo mňa vzdialená. Už celkom samučká, vyšla som zo školy kde ma čakal inštruktor. Samozrejme, auto ma dnes neposlúchalo, nebola som vo svojej koži. Šla som 90 km/h volakde- barskde za mestom a v rádiu šla pesnička ktorá mi ťa pripomenula  ...

Podvečer ma čakalo moje objatie na stanici. Nemala som chuť rozprávať, no bola som rada,
že je niekto pri mne. Kúpila som si jeden mega špica ovocný koktail ktorý mi "akože" nahradil celodennú stravu, kedže som nejak nestihla ani raňajky, ani obed kvôli nervozite v bruchu.
Večer som si spravila moje slávne tofu so zeleninou.

A teraz sedím ťukám do počítača, kedže nemám čo robiť,
čítam Zuzkinu knižku a snažím sa nevnímať.
Toľko z môjho úbohého dňa.







piatok 25. apríla 2014

let me talk about God.

Dnes som zistila novú-nenovú vec.

1. Som stvorená Bohom.
2. Som stvorená pre Boha.

Nemám právo žiť život bez pravidiel a ako ja chcem. Dobre... uvediem svoju myšlienku na správnu cestu. Boh nám dal pár pravidiel s ktorými nie je až také ťažké žiť. Vždy som si bola plne vedomá mojich chýb. No keď mám povedať, čo je mojim najväčším problémom, poviem, že je to POKUŠENIE. Som strašne slabá osoba. Málokrát sa postavím zoči-voči môjmu pokušeniu.

Poznáš to? Mávaš niekedy ten pocit: " ja viem, že to nie je správne, ale... " .
Častokrát sa modlím za túto vec. Aby som vedela rozoznať čo je až príliš zlé a zistiť čo presne by som mala urobiť. Tých prikázaní nie je veľa, no predsa sa nájde veľa osôb, ktorý nedokážu žiť ani podľa nich.

Zažil si niekedy:

  • hlúpe hádky v domácnosti?
  • sklamanie od blízkej osoby?
  • stratu rodiča (kvôli nezhodám) ?
  • chuť čierneho dňa?
  • skutok ktorý ľutuješ?
Ja ti tu teraz nebudem vykladať, že sa s tým zmier, že sa to stalo a že to bude v pohode. Opýtam sa ťa len toľko: 
Prosil si Boha o pomoc?
Myslel si vtedy na Boha? 
Žil si s láskou k Bohu? 

-  v rodine ktorá nie je kompletná chýbala viera a láska k Bohu. Pretože iba Boh drží lásku pokope.
- skutok ktorý si vykonal a ktorý ľutuješ bol asi pre tvoje potešenie a nie pre Božie.

Prečo to píšem?
Pretože všetko som skúsila na vlastnej koži a jediné čo môžem,
je poprosiť TEBA, aby si sa zamyslel čo chýba tebe.

Nájdi lásku k Bohu.
Ja sama môžem povedať, že keby nemal aj túto lásku tak by som mala pocit,
že mi niečo neustále chyba.

A pamätaj... nikdy nie si ani nebudeš tak " zlý " aby ťa nemiloval.





štvrtok 17. apríla 2014

NANOVO

My home is my castle.

I keď som tento týždeň trocha ochrípkovela, moja kreativita stále nespala a nedala pokoj. S úsmevom na tvári môžem povedať, že som so svojou izbou spokojná aj s mojim čiastočným umením kresliť. Hodiny prespievané pri stene sa oplatili. Keď som sa do tejto izby presťahovala bolo mi asi 10. Bola biela, chladná, neupravená. Prefarbili mi ju a upravili na kombináciu odtieňov ružovej ( no čo, vtedy moje obľúbené farby). No nie len izba starla ale aj ja. Pred mesiacom som sa zobudila a povedala si, že môj život chce zmenu. Začnem teda v mojej izbe. Z môjho ružového kráľovstva je teraz môj vlastný modro-fialový výtvor. Cítim sa byť inde no stále som tam v tej izbe ktorá sa so mnou teší, plače a spieva už 7 rokov. Som z nej naplnená radosťou a pýchou. A ďakujem mamičke ktorá mi tak trochu pomohla.













piatok 11. apríla 2014

KRAJ, KTORÝ JE MOJÍM DOMOVOM

V škole sme písali sloh. A nie tak hocaký! Kraj ktorý je mojím domovom. Rozhodla som sem napísať pár (možno aj prehnaných) riadkov o Nitre.

                 Kráčala som krásnym jarným parkom. Je to najpokojnejšie miesto v Nitre. Žiť v tomto meste je pre mňa česť.
                 Vtáky súťažia o to, kto má krajší, milší hlas. Stromy mi rozprávajú príbehy, ich pocity a rôzne spomienky, no ja ich nevnímam. To miesto je plné energie. Dodáva silu mojej smutnej a opustenej duši. Táto neporušená príroda, malebné miesto, mi dokáže rozveseliť moju, častokrát, stratenú náladu. Vôňa kvitnúcich kvetín je lepšia, ba až pôvabnejšia, než akýkoľvek parfúm na celom svete. No aj tak si myslím, že tieto miesta sú najkrajšie na jeseň, keď listy na stromoch hýria pestrosťou ich skutočných farieb. Už v nich nie je žiaden chlorofil. Svojou krásou dokážu podmaniť nejedno zvedavé oko. Nechala som sa viesť ďalej mestským chodníkom. Neskôr som mala čarovný výhľad na mohutný kopec nazvaný vraj Zobor. Nado mnou bola krásna belasá obloha. Na iných miestach už nachádzam farebné, ale aj šedé budovy. Na prvý pohľad sú dosť staré. Slnko ostro svieti na náš kraj. Pofukoval jemný, teplý vánok. Popritom som sa započúvala do rôznych rozhovorov uponáhľaných ľudí, ktorí žiaľ riešia problém za problémom a nevidia krásu miesta kde žijú. Mestom si žblnkoce krásne priezračná, kryštálová rieka. Nitra je neuveriteľne čarovná. Z kopca, nazývaného Kalvária, je naň naozaj očarujúci výhľad. Okúzlujúce jesenné ráno na záberoch môjho fotoaparátu. Vždy čakám na toto ročné obdobie. Fotografia za fotografiou. Čaro krásy rána je hádam všade rovnaké. Na jeseň je to akoby sa snami celé mesto lúčilo spolu s prírodou v ňom. Dodávalo mi poslednú silu.
                Očarená krásou tohto mesta, odchádzam s úsmevom na tvári niekam, kam ma moje nohy zavedú.




utorok 1. apríla 2014

ODPÚŠŤAME A NEZABÚDAME?

Once Upon a Time alebo kde bolo tam bolo som bola ja. Dievča s predstavami, túžbami, plánmi, smiechom a tiež s prekážkami , ktoré som väčšinou riešiť nevedela a tak som ich vzdala. Pred pár rokmi, keď som nevedela, že choroba môže byť smrteľná, že ľudia ktorých ste milovali, mali radi ... ľúbili... tu už nebudú som ešte nevedela. Nevedela som ani, že tie osoby nahradia úplne iní ľudia. Pred pár rokmi som totiž mala len moje prvé narodeniny a teraz tu sedím ako "veľká" 17 ročná druháčka a rozmýšľam čo ma v živote zrazilo k zemi a čo ma naopak neuveriteľne rozveselilo resp. potešilo.

Hnevala som sa jednu dobu na ľudí, ktorí mi sľúbili, že tu budú so mnou a nie sú. Dokonca ani neviem ako sa im darí. Možno mi miestami chýbajú ale ako každého človeka smútok prejde akonáhle sa zjaví hnev (ktorý som sa dlhú dobu snažila potláčať). Jedna osoba povedala, že nemáme na človeku vidieť to ZLÉ, ale to DOBRÉ.  A tak, ja viem, že nikto absolútne nikto z tých ľudí ktorí tu už nie sú , toto čítať nebudú, ale nehnevám sa.

Odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom.

Keby môžem poviem  to každému osobne, ale tak dostatočne silná... asi nikdy nebudem. Pamätám si tie spomienky. Vždy sa v nich stratím.

      "Moje telo chuť dýchať,
chce znova spoznať,
zatvárať oči,
 spúšťať sa dolu.
Ten rozum chce zabudnúť
na kryštálovo-sivú nočnú moru."