štvrtok 26. apríla 2018

z Katolíckej univerzity | muž na PEPke

Dlho som uvažovala nad tým, čo nové by sme mohli priniesť do nášho unudeného, nestíhajúceho sveta. Vždy si nájdeme čas aby sme prezreli sociálne siete, prečítali refresher, aby si baby našli svoje životné príbehy na  odzadu.sk . A aký záver vznikol? Myšlienka vnuknutá pri káve, kedže pri nej vznikajú za každým len spontánne rozhodnutia: Čo tak o niekom napísať? Nie, nejdeme ich ohovárať ak si sa potešil novým klebetám. Aby sme tu nepomreli od nudy vezmeme to sarkastickým humorným spôsobom. 

A tak som sa rozhodla, že môj terč bude muž, ktorý je na KU známy už len tým, že ako jediný chalan neprišiel o nervy, v čisto babskom 2.ročníku predškolskej elementárnej pedagogiky (PEP). Dopredu dávam do pozornosti, pre nechápavých, že v zátvorkách sú moje poznámky, ktoré som si nemohla odpustiť.

Dominika
Ak ľuďom ešte nedošlo o čom idem písať, tak meno Boris Kočko je už asi všetkým jasné. Ak sa nájde človek čo ťa nepozná (asi nie) povec nám Borko, odkiaľ si, čo chceš, čo tu otravuješ a prečo tu študuješ :)

Boris 
Som z najkrajšieho mesta na Slovensku z Levoče. (typická veta,ktorú môžete u Borisa zastihnúť). Keď som premýšľal nad vysokou školou, rozhodoval som sa medzi Prešovom a Ružomberkom. Nakoniec ako vidíte, som sa rozhodol pre Ružomberok hlavne kvôli vzťahu. (ktorý už nemá ha). Túto univerzitu som si obľúbil hlavne kvôli osobnému vzťahu študent a učiteľ a potom kvôli komunite ľudí (kvôli mne a Katke). Panuje tu rodinná atmosféra, ktorá sa mi páči. 

Dominika
Dobre stačí tohto formálneho zoznamovania sa, teraz nám skús povedať vtipný zážitok na univerzite

Boris
Pamätám si to presne ako včera. 19. september 2016 - deň keď som vstúpil do učebne A129. (začnite sa smiať koniec príbehu, veľmi vtipné) Keď som do tejto učebne vošiel, myslel som si, že sa tu zišli všetky prvé ročníky. Najvtipnejšie na tom bolo, že som tam bol jediný chalan. (a jediný róm) Keď som sa konečne usadil na nejakej prázdnej stoličke, som zistil, že toto je moja trieda. S približným počtom 100 dievčat a 1 chalan. Svet sa mi zastavil a už vtedy som vedel, že to nedopadne dobre. Oslovili ma asi 4 baby (až) a začali na mňa rozprávať lámavou angličtinou s domnienkou, že som španiel (podľa mňa si mysleli, že si imigrant).

Dominika 
A ako sa to vyvíjalo ďalej?

Boris
Veľmi rýchlo som si našiel kamarátov, no mať 100 spolužiačiek a pamäť si ich mená, nie je vždy výhodou. Predstavte si ten pocit, keď chcete Lucku poprosiť o pomoc, ale pokazíte to už pri oslovení " Majka, potreboval by som.... " (hej ty vždy niečo potrebuješ)

Dominika
Moje meno si pamätáš?

Boris
Tomu ver! Mirka.

Dominika
Dík. A čo ty a učitelia? Myslím, že si ťa veľmi rýchlo zapamätali ako jediného v ročníku...

Boris

V prvom rade by som chcel povedať, že (zostal ticho) .... Odznova: Ak niekto povedal, že prednášky nie sú povinné tak klame. Pretože pre mňa povinné sú. Akonáhle nie som prítomný na hodine, od spolužiačiek dostanem odozvy typu: " Boris zase sa doktorka pýtala kde si" (na senáte). Inak mám s učiteľmi pekný vzťah, chápu to, že ja niekedy nechápem moje spolužiačky. (a ja niekedy nechápem Borisa)

Dominika
Často ťa vidíme v oblekoch, súvisí to so senátom?

Boris
Správne Mirka. (dík) Som člen Akademického senátu Katolíckej univerzity, kde sa snažím... (zostal ticho) zastupovať nás, študentov a aktívne par-ti-ci-po-vať (ani napísať som to slovo nevedela) na chode našej KU.  


Do poznámky uvádzam, že náš rozhovor skončil pri riešení sociálnych záležitostí, pozerní viedí z Viedne, že napísať článok bol des, pretože muži nespolupracujú a trvá im kým sa vykokcú. Prajem vám krásny zvyšok štvrtkového večera, a nie pokračovať v rozhovoroch nejdem. Teda ak si to prajete pokúsim sa to. (not)

utorok 17. apríla 2018

DEAR DIARY | o akomkoľvek rozhodovaní

Vošla som do tej kaviarne v Ružomberku, ktorú mám tak rada. Vošla som do nej sama, lebo som chcela vedieť, aké je to byť len ja a káva, káva a ja. Sadla som si pri okno a sledovala ružomberčanov a možno len príživníkov ako som ja v tomto malom meste. Tak som si teda objednala kávu, presne takú akú mám rada. Chutila tak ako mala. Otvorila som notebook a začala písať.

Kedysi som písala viac. Kedysi som mala iný život a písať riadky bolo jednoduché a primitívne, teraz sa strácam častokrát vo vlastných myšlienkách. Ľudia zvyknú čítať moje slová, buď sa v nich hľadajú, buď chcú vedieť ako sa mám a blog je jediný spôsob toho ako na to prídu, alebo sa sem preklikli len z dôvodu, že nemajú čo robiť. Z ktorých dôvodov sedí na teba?

Počas posledných dvoch rokov som zistila, že životné rozhodnutia sú najtažšie rozhodnutia v živote. A vôbec sa nehodí, keď ich robím tak často. Lebo vám potom z toho trocha prepne (neskúšajte si to). Potom všetkom je mojím cieľom už len jediné, milovať samú seba tak, ako som dokázala milovať iných.

Možno časom zistíme, že s Pánom sú rozhodnutia jednoduchšie.
Možno časom zistíme, načo boli rozhodnutia dobré.
Možno časom zistíme, že to rozhodnutie nebolo ani také zlé.
Možno časom zistíme, že si spravil/a najhoršie možné rozhodnutie (haha)

Rozhodla som sa byť šťastná. Lebo nič iné na tomto živote nie je tak dôležité.
Rozhodla som sa milovať samú seba tak ako nikto iný.
Rozhodla som sa byť dobrá nedokonalá kamarátka, dcéra.
Rozhodla som sa, že Pán to vyrieši aj za mňa.
Veď načo človek žije ak nie pre šťastie? Usmievaj sa, vždy. A pusti si totok.

Dopila som tú výbornú kávu, na dne ostal len môj smútok, ktorý som tam nechala.

Novinky:
 - tá práca na B má už 7 hrôzostrašných strán
 - na Liptove sa oteplilo
 - za mesiac sa končí druhý univerzitný život
 - viem čo chcem.
 - uvažujem, že sa stanem letuškou (whatthehell)
- za pár dní letíme do Londýna (a toť chystám blog o mojom leteckom roku)