utorok, 14. marca 2017

Otvorený list všetkým dospelým.

Ako prvá vznikla séria čiernych myšlienok. Chcela som zo seba dostať smútok a ťažobu. Bolo to pre mňa vyrovnávanie sa s odchodom detstva. Pri spomienke na tzv. bezstarostný život som uviazla vo svete rozprávok. Odrazu som sa opäť nechcela vzdať myšlienky, že existuje Arabelin zázračný prsteň a tak vznikol obraz smutného Rumburaka. Aj napriek tomu, že som oficiálne dospelá, nadobudla som pocit, že som tam dobrovoľne uviazla. Stále som myslela na hračky a hry. Potrebovala som nádej, nádej , že na tieto veci nikdy nezabudnem. Akoby ma zmocnil strach, pri pomyslení na to,  že zabudnem. Ďalej nasledovalo obdobie nekonečna, teda nekonečných možností. Bolo to modré obdobie. Obdobie výberu a voľby. A tu sa zakopal sám pes. Tvoje voľby neboli také, aké by od teba ľudia očakávali, lenže omyl, ľudia od teba neočakávali vôbec nič. Ty si chcela pohnúť svetom, vyrástla si príliš skoro. A teraz si zaseknutá- medzi dvoma svetmi. Nevieš, ktorý je ten správny. 

Vôbec nechápem ako sa tu žije, ono tu nejde o to, že by som mala depresiu, hej? Chápeme sa. Ide tu o to, že máš v živote ľudí s ktorými ani nemôžeš byť. Tak vlastne načo ich mám? Potom, sú tu ľudia, čo som ešte nezistila na čo tu sú, ale sú tu často a narúšajú mi moje monotónne bytie. Potom ráno vstávam s tým, aby som zopakovala presne to, čo som robila včera. Prípadne pridáme pár úsmevných chvíľ a poviem, že tento deň mal zmysel. Áno mal, lebo úsmev je základ dňa, ale aj tak sa hádam s mojím schizofrenickým dvojčaťom. Kráčam po lese a fotím všetko. Aby som nezabudla, aké je to byť v lese, lebo sa sem možno nedostanem ďalších x mesiacov, pretože ťa zavalia povinnosti. Povinnosti dospelých. Samému je ťažko v tomto svete.

"Tati načo je tam tá rieka?"
"aby si do nej mohla hádzať kamienky" 


Už ani neviem o čom písať. Dammit. Učím sa natáčať, Boh mi dal ďalšiu príležitosť, aj keď neviem prečo to robí... chcem ľudí rozosmievať, rozosmejem tým seba. Vtedy vidím zmysel dňa.

čítam Rozprávky z lesa (lebo budem pančitelka)
počúvam Spotify
žijem na Liptove
fotím s Canon
hrám na klavír
nechodím na facebook
upratujem svoju myseľ

teším sa na Godzone konferenciu

" a Tati? budeš ma ľúbiť aj keď budem veľká?"
"samozrejme." 




nedeľa, 26. februára 2017

20.

20 nesplnených prianí.
20 sklamaní a 20 rôznych radostí.
20x2 snívajúcich rokov pred nami.
20 rôznych dobrých kníh a 20 spojení.
Hej, je mi 20.

Čítam si ten post, čo som písala na 18.
Nezmenilo sa nič, len hľa, Dominika sa naučila byť
šťastnejšia. (a staršia)
Upratujem si svôj život, čo som v ňom za 
posledných 20 rokov rozhádzala.

Zvláštny to pocit, prišlo to čo som čakala.
Akosi mi to dochádza, dospela som.
Ubehlo to rýchlo. Prišlo niečo,
čoho som sa najviac bála a pri tom
každý deň čakala. Prítomnosť ktorá bola budúcnosťou.

Už nedostanem 20 sviečok,
 veď to je veľa aj na tú tortu.
To nevadí. Ľúbim svôj život.
Najzvláštnejšie na tom celom je,
že človek má pocit ako keby sa nič nezmenilo.
Pozriem sa späť a hele, zmenilo sa vše.


                                    

štvrtok, 9. februára 2017

DEAR DIARY | len priateľka vojaka.

-mám pocit ako by som sem nepatrila-


-prečo?- opýtala som sa.

- pretože som len priateľka vojaka...-

Pozrela som sa na ňu a usmiala:
- Si viac ako len priateľka. Si jeho láska, jeho podpora, jeho nádej. Vybral si TEBA aby si ho podporovala na jednej z najzložitejšej skúsenosti v jeho živote: vojenskom živote. Vybral si TEBA, pretože vie, že ty to zvládneš. Vybral si TEBA pretože plánuje stráviť zvyšok svojho života s tebou.-Som čítala na jednej anglickej stránke. A verte či neverte, moc ma tieto slová namotitovali. Dlho som uvažovala nad tým, či mám niečo takéto písať, ale áno, žiaden vzťah nie je dokonalý.

1. Vojak si na teba musí spraviť čas, nie ty naňho
Ani nieže vojak, skôr vyššie sily mu musia umožniť spraviť si čas aj na mňa. Zakiaľ ty riešiš čo budete robiť v utorok poobede, nám sa zrušili plány pretože rozkaz znie, že tam bude sedieť do 17.tej tak tam bude sedieť do 17.tej. Mne neostáva nič iné, len čakať prípadne zrušiť celý plán.

2. Nemôže byť pri tebe v každej situácii kde ho chceš
Plánuješ predĺžený víkend niekde mimo SR a spoznať nové miesto aj počas normálnych pracovných dní? Veď zoberiete si dovolenku, ospravedlnenku..hoc čo. No tak my napríklad máme presný harmonogram voľného času. Piatok 13.30- Pondelok 5.30 (takže mi neostáva nič iné, len sa v nedeľu večer rozlúčiť) - toť predĺžený víkend. 

3. Vojna láme tradície
Máš meniny, narodeniny, výročie, výnimočný deň a neviemčoešte? Ak je to stred týždňa zabudni na plány, odvolávam sa na druhý bod- všetko si naplánuj na sobotu (haha, ak netrčíš v lekárni samozrejme). Tu neexistujú výhovorky ako na SŠ, že ti zomrel škrečok a nemôžeš prísť do školy lebo ty potrebuješ byť inde ...

4. Možno sa budeš niekedy cítiť zabudnutá
A pri tomto bode sa vrátim úplne na začiatok kde dievča trucovalo že je lenpriateľkavojaka. Už len kvôli tejto celej nestíhačke a strašne málo voľného času mám opušťákové stavy, že som tu zabudnutá. Ale viete čo? Aj keď nestíhame, ráno nezačne deň bez smsky "dobré ráno láska!" 

5. Začneš sa porovnávať s inými vzťahmi
Áno, sakra toto je asi tá najhoršia časť tohto celého. "A prečo oni, idú tam-tam-tam-tam a my nie?" "A prečo oni spolu bývajú a my nie?" "A prečo sú oni spolu tak často a my nie?" "A PREČO oni strávia CELÉ 4 mesačné leto spolu a my len mesiac?" A kopec ďalších a prečo. Aj takéto stavy ma chytajú. Lebo, keby nie je vojak aj my by sme mohli tototototo a to. A potom, potom v tom bode keď ste spolu a len tak sedíte v mekáči a usmievate sa na seba, ste najšťastnejšie dievča, ktorému boli venované 2 hodiny, viac ako to dievča, ktoré vidí svoju polovičku každý deň. Tam cítite tú lásku, ktorá skryje všetky tieto body s ktorými bojujeme.

6. Naučiť sa nebyť v kontakte 24/7
Aj to som sa nenaučila (snažím sa) nebyť v kontakte stále. Viem, že je zaneprázdnený a ozve sa keď bude stíhať. V lepšom prípade: nechám mu smskový spam (haha). Smsky zadarmooooooooo

A tak ďalej, nehovorím že je to ľahké- ale láska nie je ťažká, je ťažká vzdialenosť alebo to čakanie. Ale láska je to najjednoduchšie čo mu viem dať a on mne. Láska je trpezlivá. Veď sa to aj v Biblii píše. A tak si nažívame. Dvaja ľudia z úplne iných miest, ktorý sa snažia už 2 roky spájať svoje cesty. Viem, že sa usmievaš. Usmievaj sa, ľúbim to. 


a pozdraviť musím Bašku, ktorá je tu keď nestíham triediť svoje myšlienky.

- Domi -