streda, 24. mája 2017

O Božej láske na Katolíckej univerzite.

Hej, dlho som premýšľala nad tým, či začať písať práve na túto tému, ale zhodnotila som, že tým absolútne nikomu neublížim a možno naopak, práve niekoho poteším a posuniem ďalšie svedectvo.



o tom ako si chcela odísť, ale stále si tu
- na začiatku bol chaos a ten chaos bol prvý deň na KU (katolíckauni).
Človek ako ja, sa nevedel kde skryť. Takže moje dni vyzerali nejak tak, že som sedela v kaplnke a čumela do blba. No ok, zdvihnite ruku všetci tí, čo ste boli v hneď prvý deň vášho vysokoškolského života ako ryba vo vode. Ta? Ta asi nikto.
- utekala som do Martina alebo Mikuláša, lebo som sa tu cítila jak vývrheľ. Áno, poviem vám to narovinu milí moji... postupom času, keď som už aspoň dokázala nájsť miestnosť v ktorej mám prednášku, som si začala zvykať na to, že ma ľudia oslovujú meno. začali ma volať Dominika!! (toľko radosti). Dokonca som si našla aj prvé priateľstvá a do kaplnky som nechodila už len čumieť do blba. Tam niekde začala Božia láska (opäť) a tam niekde aj skončila (opäť). Poznáš ten pocit, raz si hore a raz si dole? Tak nesúď, čítaj ďalej.

o tom ako si začala sledovať životy iných
- ale dofrasa, chodím po našej univerzitnej pôde a všetci sú takí akční! A ja tu.. tu, proste len prežívam. Začni žiť dievča! A tak som začala, každý deň naplno. Program od rána do večera. Áno.. toto sa mi začalo páčiť. Program, ktorý na niečo slúžil. A ako strašne som mala rada pondelky... tie naše mládežky, to musíš proste zažiť. Spoznáš tam takých ľudí, ktorí nemajú problém prísť a zaklopať ti na dvere, len tak pre radosť.

o tom, ako ste len tak v strede dňa spomínali Ježiša
- tu som sa naučila, že dať krížik na čelo na miesto objatia, je úprimne krásna a normálna vec. Tu som sa naučila, že prežehnať sa pred jedlom je ďalšia absolútne normálna vec. Áno. Tu cítiť Božiu lásku a ak chceš, príde aj do tvojho srdca (aj tak v ňom už dávno je) Príď medzi nás. 

o tom ako sa dá spraviť skúška bez učenia
- dovolím si citovať Maťa: " Ale Bože, veď ty vieš, že som včera absolútne nestíhal, že som pomáhal, ty mi na tej skúške pomožeš!"
- dovolím si citovať Majku: " Pane, keď si pomohol Maťovi, tak to zvládnem aj ja, veď ja už nič nestíham"
- dovolím si citovať seba : " Tak dofrasa Bože, ja sa učím 3 dni jak debil, a napíšem tam úplne sprostosti? Sprav prosím zázrak."

a viete čo? ( :D !! ) áno prešli sme všetci traja, humor nás neopúšťa.

A takto, som sa postupne dostala až do poslednej letnej skúšky a ťukám tu, s úsmevom na tvári. Áno, čaká ma zajtra opravák, áno možno ho nespravím a prenesiem ho do druhého ročníka. Áno, je to možné. Ale aj tak to skúsim dať do Jeho rúk.

  • tu som spoznala teba, teba, teba, teba, aj teba, teba, teba a áno nakoniec roka aj teba. (a som za vás všetkých vďačná, veď vy už viete!)
  • tu som sa naučila spievať z radosti a z lásky
  • "čo si smutná? veď Ježiš vstal z mŕtvych, raduj sa." 
  • tu som sa naučila, že On mení životy.


A úplne v neposlednom rade, ťa chcem podporiť, ak si stredoškolák a chceš zažiť omnoho viacej ako ja tu na univerzite, tak poď cez leto do tohto úžasného tábora: KECY musíš zažiť. O tom sa písať nedá. 





štvrtok, 4. mája 2017

DEAR DIARY | príbehy živých

Ach tvoje srdce. Toľkokrát sa už doplietlo, predsa mu nestačí. Spraví to znova a znova. Stojíš v daždi a cítiš ako ti kvapky stekajú po tvári. Snažíš sa skontrolovať telefón (áno presne ten telefón, ktorý si skontrolovala pred minútou) či sa niečo nezmenilo, či ťa niekto nehľadá. Blúdiš mestom, námestím, ktoré tak miluješ lebo ti pripomína spomienky, ale aj tak to mesto nenávidíš. Šomreš si pod nosom, nie nešomreš. Rozprávaš sa s Bohom, akoby bol vedľa teba a ľudia si o tebe isto myslia, že si nervózny schizofrenik. Nie si, len vieš, že nie si sama. Rozprávaj sa dievča. Je to v poriadku (aj ja to robím).




Iná situácia iný človek. Vlak prichádza do stanice a ty sa dívaš do očí, ktoré na teba čakajú. Je to vždy rovnaká situácia, no predsa rozdielne oči. Napravíš si vlasy, aby si uhladila baby vlásky odstávajúce ako anténa chytajúca grécke kanály na Slovensku, stlačíš lenivo blikajúce tlačítko  na vlakových dverách, vystúpiš a vietor ti vlasy rozšlahá všade tam kde nechceš. Už je to jedno, aj tak ťa vidí.  Znova prší, znova bez dáždniku. Tentokrát nemokneš sama. 

Kráčaš popri Váhu a premýšľaš akou rýchlosťou by si plávala keby si ryba. Plávala by si vôbec? Prejdeš na druhú stranu a nájdeš skupinu smutne odtrhnutých púpav ležať na zemi. Sťa by prosili o život. Túto metaforu nepochopíš. Lebo neznášaš metafory. Znova naháňaš vlak, opäť nechceš byť sama tak sa postavíš na nástupište, otočíš sa chrbtom prichádzajúcemu vlaku...lebo... sa bojíš smrti.

A čo priniesol tento týždeň mne?
Znova mi potvrdil, že aj ten najlepší človek sa na teba dokáže nahnevať, že aj ten najlepší človek vie byť pre teba vzdialeným, že aj ten najobyčajnejší človek sa vie stať najlepším, že neznámi ľudia sa stávajú známi, že smiať sa z chuti bolí, že zostať sám je niekedy krásne, že báť sa ľudí je úplne v pohode, že skúška môže byť aj 7 minútová, že hojdačky sú super.

Posledná vec na záver: NEsúďte (a podporte).



Domi





štvrtok, 27. apríla 2017