pondelok 24. februára 2014

ROZPRÁVAM, ROZPRÁVAŠ, ROZPRÁVAME.

X: "Človek, musím ti niečo povedať ale nesmieš to povedať nikomu"
Y:  "V poriadku, môžeš mi veriť"

Y: "Mám zakázané ti to povedať ale ak sľúbiš, že to nikomu nepovieš tak ti to poviem"
Z: " Sľubujem ! "

Z: " A vieš čo sa stalo?"


A tak ďalej.
Všetci to iste poznáme. Buď sme tí, ktorí mlčia aby sa ich tajomstvá nedostali ďalej alebo sme tí ktorí nevedia sľub dodržať.
Otázkou je prečo? Prečo má človek potrebu rozprávať iného tajomstvá?
Potom sa čudujeme prečo nám človek nedôveruje. Bojí sa. Nevie komu dôverovať.
Málokedy nájdeme človeka správneho, ktorý sľub dodrží.

Aspoň že poznám aspoň dvoch. Ďakujem ti Bože za nich.
Inak by bol môj denník ešte hrubší než je.
No predsa sa nedá povedať všetko... že?

Niečo zo stránky mojej dobrej kamarátky ktorá mi ešte stále
nedôveruje natoľko aby mi povedala svoje tajomstvá:

Raz mi povedala, že z denníka si vyšklbla papiere a nosí ich ukryté u seba.
Som človek, začalo ma to trápiť. Chcela som vedieť čo sa jej stalo, poradiť jej.
"Poznáš ten pocit keď nechceš nikomu nič povedať lebo sa bojíš, že ťa za to zhodí, prestane ťa mať rád?"
Hej poznám. Sľúbila som jej, že mi to môže určite povedať, že sa jej posnažím poradiť pomôcť.... Vraj by ma to rozplakalo.

Je pravda, že aj v tomto sme si rovnaké. Radšej umriem akoby som mala povedať, že ma niečo ťažké trápi. Bojíme sa ľudského názoru.

Prečo je pes najlepší priateľ človeka? Lebo nerozpráva.

Začala som uvažovať. Čo sa jej mohlo prihodiť, čo by ma rozplakalo.
Myslím, že ti je ťažko, keď nevieš nájsť človeka ktorému by si dôverovala.
Ktorý by nerozprával, ale vypočul a poradil.

Budem tu vždy, čakať. Nech si už spravila čokoľvek, budem stáť pri tebe. 
Viem aké to je keď sa ti postavia chrbtom alebo ťa prestanú mať radi.
Nechcem spraviť to isté.
Mám ťa rada.




štvrtok 20. februára 2014

V PIATOK SKORO RÁNO.

2:30.

Noc, všetci spia. Je posledný školský deň pred jarnými prázdninami a v škole vyčíňa chrípka s názvom kucikuc. Bohvie čo to je...  Viem, že 30% školy chýba a predlžuje si prázdniny.

Novinka číslo dva,  patrím medzi nich aj ja. Nemám nič proti variante "predĺžené prázdniny" ale sedieť o pol tretej na posteli, kašľať, nevedieť kvôli tomu spať, nie je nič pre mňa. To radšej sedieť v škole.

Tak z donútenia píšem blog.

Lebo nemôžem spať.

Už nech je zajtra... Teoreticky už je dneska. Mám na pláne robiť mafiny a pozerať film a žiadna SZŠ-ky pomenovaná chrípka kucikuc mi v tom nezabráni.

Je super počúvať mačky.
O takomto čase.
Už hodinu.
DAMN!

A potrebujem mať to okno otvorené! Lebo sa mi lepšie dýcha. Och... Pľúca závislé na kyslíku. Už som ako moja kamoška Mary, ktorej treba NONSTOP vetrať lebo prídeme o kyslík.Haha.

Aj tá teraz spí.
Každý.
Okrem mňa.
..... A MAČIEK.

Asi idem posielať šialené hlasové správy na Facebooku a rozosmievať ľudí, ktorí si to ráno pustia.

Najdlhšia noc.

(s mačkami)

sobota 15. februára 2014

DUCHOVNÁ OBNOVA

Hovoríme o nádeji a sme sklesnutí,
hovoríme o viere a pochybujeme,
hovoríme o budúcnosti a nedokážeme sa vysporiadať s minulosťou.

Kráčala som starou cestou ktorá viedla na baňu. Pamätám, kedy som tade šla naposledy. Presne pred rokom. Vtedy a dnes sa vôbec nezmenilo. Kráčala som tam sama s hlavou plnou myšlienok. S otázkami a bez odpovedí. Mám pocit akoby ma vo februári opúšťalo všetko dobré, akoby ani Boh pri mne nestál. Keď ho prosím, odpovede sa nedočkám... Pritom viem, že tam niekde je a pozerá sa na mňa.

Tak som sa vybrala ho hľadať.
Niekde kde sa najviac bojím ísť a veriť v tom že je pri mne.
Šla som na baňu, do lesa.

So strachom, že stretnem diviaka (nevedela som si tú myšlienku vypustiť z hlavy) som kráčala po poľnej ceste smerujúcej na baňu. Vtáky krásne spievali, obloha bola modrá a vietor silno fúkal. Počúvala som šum vetra v korunách stromov a rozmýšľala.

Kde sú tí, ktorí mi vraveli, že tu vždy budú ?
Kedy zistím, čo všetko je zlé?
Ako mám nájsť odpovede?
Prečo neviem pomôcť človeku, keď mu je ťažko ?

Chcem pomáhať... no nevládzem. Som iba človek, momentálne bez síl.



Často som sa otáčala za seba. Poznáš ten pocit keď za tebou niekto je a pri tom tam nikto nie je?
Celý čas som ho mala. Mala som strach no predsa som kráčala ďalej a snažila sa ho potlačiť.

Spýtam sa ťa, keby nevieš pomôcť najbližšiemu človeku, čo by si si o sebe pomyslel?
(bezcenný, bezvýznamný, stratený, sklamaný, zúfalý???)

Na chvíľu som zastala. Pustila si hudbu na mobile a sadla na zem.
Za mnou bol kopec, nemala som chuť ho ešte zdolávať.
Sledovala som modrú oblohu a už celkom pekný výhľad na dedinu.





Vlasy strapaté, plné bohvie čoho z kríkov, líca červené a topánky od blata,
no zdolala som kopec na baňu.
Otočila som sa.
Bola podomňou "jama" a za ňou celá dedina, jazero sa v diaľke krásne trblietalo,
vietor na chvíľu prestal fúkať a ja som sa usmiala. Milovala som ten výhľad aj pred rokom.
Zabudla som na strach, diviaky či podobnú zver ktorú som si namýšľala.
Znovu som si sadla na zem a spýtala sa potichu: "Je možné aby mi v tomto momente
bolo úplne všetko jedno?". Znova bez odpovede.

Napadlo ma, že si začnem písať nový denník. Denník do ktorého budem písať otázky na ktoré
nemám odpovede. Jeden si kúpim a o rok sem znova prídem a začnem ho čítať.
Viem Bože, že moje prosby počuješ... ale odpusť mi keď vravím, že ťa neviem nájsť.
Bez tvojej pomoci by som hore nevyšla. Nebola som úplne sama. Viem.