hovoríme o viere a pochybujeme,
hovoríme o budúcnosti a nedokážeme sa vysporiadať s minulosťou.
Kráčala som starou cestou ktorá viedla na baňu. Pamätám, kedy som tade šla naposledy. Presne pred rokom. Vtedy a dnes sa vôbec nezmenilo. Kráčala som tam sama s hlavou plnou myšlienok. S otázkami a bez odpovedí. Mám pocit akoby ma vo februári opúšťalo všetko dobré, akoby ani Boh pri mne nestál. Keď ho prosím, odpovede sa nedočkám... Pritom viem, že tam niekde je a pozerá sa na mňa.
Tak som sa vybrala ho hľadať.
Niekde kde sa najviac bojím ísť a veriť v tom že je pri mne.
Šla som na baňu, do lesa.
So strachom, že stretnem diviaka (nevedela som si tú myšlienku vypustiť z hlavy) som kráčala po poľnej ceste smerujúcej na baňu. Vtáky krásne spievali, obloha bola modrá a vietor silno fúkal. Počúvala som šum vetra v korunách stromov a rozmýšľala.
Kde sú tí, ktorí mi vraveli, že tu vždy budú ?
Kedy zistím, čo všetko je zlé?
Ako mám nájsť odpovede?
Prečo neviem pomôcť človeku, keď mu je ťažko ?
Chcem pomáhať... no nevládzem. Som iba človek, momentálne bez síl.
Často som sa otáčala za seba. Poznáš ten pocit keď za tebou niekto je a pri tom tam nikto nie je?
Celý čas som ho mala. Mala som strach no predsa som kráčala ďalej a snažila sa ho potlačiť.
Spýtam sa ťa, keby nevieš pomôcť najbližšiemu človeku, čo by si si o sebe pomyslel?
(bezcenný, bezvýznamný, stratený, sklamaný, zúfalý???)
Na chvíľu som zastala. Pustila si hudbu na mobile a sadla na zem.
Za mnou bol kopec, nemala som chuť ho ešte zdolávať.
Sledovala som modrú oblohu a už celkom pekný výhľad na dedinu.
Vlasy strapaté, plné bohvie čoho z kríkov, líca červené a topánky od blata,
no zdolala som kopec na baňu.
Otočila som sa.
Bola podomňou "jama" a za ňou celá dedina, jazero sa v diaľke krásne trblietalo,
vietor na chvíľu prestal fúkať a ja som sa usmiala. Milovala som ten výhľad aj pred rokom.
Zabudla som na strach, diviaky či podobnú zver ktorú som si namýšľala.
Znovu som si sadla na zem a spýtala sa potichu: "Je možné aby mi v tomto momente
bolo úplne všetko jedno?". Znova bez odpovede.
Napadlo ma, že si začnem písať nový denník. Denník do ktorého budem písať otázky na ktoré
nemám odpovede. Jeden si kúpim a o rok sem znova prídem a začnem ho čítať.
Viem Bože, že moje prosby počuješ... ale odpusť mi keď vravím, že ťa neviem nájsť.
Bez tvojej pomoci by som hore nevyšla. Nebola som úplne sama. Viem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Každý komentár mi vyčarí úsmev na tvári :)