Viedeň.

 Počasie bolo nostalgické. Budík nám zazvonil o 6:00, no ospalá som
ho vypala s pocitom, že si ešte pospím, no hneď ma budila Majka.
IŠLO SA DO VIEDNE.

Prečo sa vlastne teším? Nuž, milujem cestovať a vo Viedni som nikdy pred tým nebola.

S nadšením sme sa nachystali a nastúpili do autobusu. Samozrejme, najlepšia skupinka sedela spolu vzadu. Bola nesmierna sranda. Otázky typu "už tam budeme?" som mala každú chvíľu. Bola som plná vzrušenia,očakávania a nedočkavosti. O 8:45 som stúpila na pôdu Viedne. Haha. Spravili sme si prvú prechádzku, našli sme londýnske telefónne búdky ( hej vo Viedni ) a kúpili si prvé suveníry.



Neskôr sme znova nastúpili do autobusu. Od miesta, kde nás autobus vyložil, sme kráčali peši do Stephansdom-u. Cestou sme fotili, fotili a znova fotili. Popŕchalo, počasie nevyšlo, no radosť z našich očí neodchádzala. V momente, keď som uvidela prvý Starbucks som začala skackať ako zmysluzbavené 5 ročné dieťa pred hračkárstvom. Žiaľ, rozchod sme ešte stále nemali. Keď sme prišli na neviem ako zvanú ulicu blízko Stephansdom-u sme už odmietali počúvať sprievodcu , no nakoniec sme sa dočkali rozchodu!! Toľko nadšenia. Ako pravé dievčatá, išli sme rovno do H&M, kde sme boli určite aspoň 30 minút, ak nie 40. Potom ma baby využili s dorozumievaním sa v MCdonalde a nakoniec sa mi splnil sen. Kráčali sme do Starbucks-u. Ach, tie ceny ... No, čo by som nespravila aspoň pre jednu vec z tej kaviarne. A to pre karamelové macchiato s mojím menom. Deň sa mohol skončiť.
No neskončil.










Nastúpili sme znova do autobusu. Tentokrát smer do zámku Schonbrunn. Letné sídlo Habsburgovcov.
Keď sme vystúpili bolo 14:00, stále pod mrakom. Započuli sme, že máme hodinu rozchod. Zamierili sme do záhrady tohto sídla. Bolo neskutočne veľké! Spriatelili sme sa s habsburskými veveričkami, vranami, holubmi. No čisté zoo. Neskôr sme konečne našli cestu von z tejto záhrady a nastalo ticho. S Majkou sme otvorili ústa. Pred nami bola nekonečne krásna fontána a kopec na ktorom bola Glorieta- vyhliadková terasa. Bolo 14:35 tak sme si povedali, že to ešte stihneme. Vyčerpaná som vyšla až hore kde som spravila panoramický záber na dosť veľkú časť Viedne. Ten výhľad bol krásny. Chcela som sa vydýchať, no vzápätí zdvíha Majka telefón so slovami: " čó?! Hups! My sme ešte len hore" . Dozvedeli sme sa, že sme už 15 minút meškali a autobus je od nás aspoň na 20 minút kráčania. Rozchod sme mali iba do 14:30. Rozbehli sme sa dole kopcom, cez celú záhradu, poza zámok a ešte cez celý dvor. Necítila som si už ani pľúca, za Majkou som nestíhala. Z ďaleka nám už len všetci kývali aby sme si švihli. Profesori nám už len povedali, že kvôli nám skoro dostali pokutu od policajtov, kedže už autobus stál na tom istom mieste pridlho. Ospravedlnili sme sa a ja som vypustila dušu v autobuse. Tento deň sa už vážne mohol skončiť.







Autobus sa pohol a pred nami bola ešte jedna zastávka: čokoládovňa. Cestou sme videli Staatsoper, Prater, Parlament atď. V čokoládovni bola možnosť ochutnať rôzne čokolády a potom si ich zakúpiť. Chute boli rôzne... až mizerné. Behala som po celom obchode a kričala, že chcem vodu. Smejem sa. Veľmi rýchlo sme od tiaľ aj odišli. Nastúpili sme do autobusu, vyzula som sa a ľahla si. Vraj som chcela spať. To som ešte nevedela, že bude ešte jedna zastávka, úplne odveci pred slovenskými hranicami. S veľkým lamentovaním sme ešte nachvílu vystúpili. Vôbec nič, len obyčajné obchody... Sadla som si na lavičku a sledovala kedy sa mi vypne roaming.

Potom sme už konečne šli domov.
Unavená...
Uťahaná...
Ospalá...
Šťastná!