*tma*ticho*mačka*chladný vietor* žiadne hviezdy*
Asi také bolo dneskajšie ráno. Cesta vlakom. Cesta tam aj späť. Ani moje myšlienky sa nezmenili. Blúdila som sem i tam, no stále som bola v rýchliku R724 Remata (vôbec som sa to nenaučila naspamäť). Čítala si Zuzkinu knihu -zas a znova- hľadala odpovede na nenormálne normálne otázky a sem-tam započula problémy iných neškodných ľudí. Moja otázka znie:
-prečo musí byť správna vec ťažko zrealizovateľná?-
-prečo sa neviem vzdať niečoho čo mi nepatrí?-
-prečo mi bolo niečo ponúknuté a teraz sa toho mám vzdať?-
Na pochopenie mojej situácie malá obrázková vsuvka:
A teraz tu sedím unavená, ospalá, čítam riadky strany 165 tej knihy, ktorá mi vraj radí vzdať sa toho čo ma kedysi robilo šťastnou. Nie. To nie tá kniha. Moje ja, ktoré hľadá tú správnu cestu. Cestu ku ktorej ma vedie On. A ak už tušíš o čom píšem, nepýtaj sa. Je to tak. No nie som smutná, pretože ja nie som sama. Ako mi včera napísala " Dominika dojala si ma so svojimi slovami, neviem to brať úplne ako ty" ďalšia bytosť z rodu žena, tak dojímam vlastne aj seba keď píšem niečo čo sa mi nebude chcieť čítať od začiatku.
But the question is: Mám právo pred Neho prísť so zoznamom mojich prianí?
A stranu 144 neotvorí lebo sa rozplače...
Vlak tu jazdu končí, prosíme, vystúpte.
:) O tomto by sme si raz mohli pokecať
OdpovedaťOdstrániťaaaaach, Tinka toto by ťa isto nezaujímalo, ale ak tu knižku máš tak asi vieš o čo sa jedná a môžem povedať, že som si asi vymodlila lepšie dni :)
Odstrániť