streda 17. augusta 2016

DEAR DIARY | O zbytočných zbytočnostiach.

Mám rada ten moment keď kliknem na "napísať článok". Sama som v očakávaní čo vypotím tentokrát. Toto je slávnostne stý príspevok čo sa na tomto blogu nachádza- žiadna sláva

Vždy som dúfala, že keď budem mať okolo seba pozitívnych ľudí, ktorí ma budú milovat a viesť ma, tak sa moja osobnosť zmení. Lenže to je troška naivné. Je dané, že podľa toho ským ste- tak sa správate, takže povaha sa kvázi mení, ale vždy ostane to čo je "génmi" dané aspoň v absolútnom minime.
Dennodenne prehrávam sama nad sebou a robím chyby ktoré som si miliónkrát vyčítala, aby som nerobila. Nahnevala som nimi mojich blízkych či seba. Poznáš tie aspekty života?

Uveďme si to na príklade. Ľúbim plakať, pre strašné hlúposti. Proste hneď ako mi príde niečo ľúto sa rozplačem. Doriti ale sebaľútosť by sa mohla aj nejak inak prejaviť. Napríklad- nijak. Nechaj si ju pre seba Dominika. Kto je furt zvedavý na to, že teba zas niečo vykoľajilo. Ženy. Každopádne, v nedeľu som bola za Lukášom, keď sme sa lúčili som si povedala, že nebudem plakať a robiť to ťažším, myslela som na to, že o týždeň ho zas na pár hodín uvidím. Podarilo sa, odišla som so smútkom v hlave ale s úsmevom na tvári. Bola som rada, že som rada že sem se zas nerozrevala.

A potom som v ten istý týždeň stokrát zlyhala.

Toľko krát som trucovala za sprostosti. Učím sa pomaly ako nepodstatné veci hodiť za hlavu.
Ako napríklad nebyť vykoľajená z toho

 že som kázala starkej kúpiť oranžové záclony a ona kúpila ružové
 že som žena za volantom a niekedy ma vytrúbia
že ľudia v mojom okolí majú tendeciu odchádzať (ale nie zo života)
že ma neprijali na medicínu
že zvyknem veci pokaziť,rozbiť, dolámať, stratiť ...
že musím ráno vstať a ísť do roboty, prísť domov a na druhý deň urobiť to isté
že sa mi minuli kozmetické utierky a doma iné nie sú
že môj pes nespí keď je búrka (a prechádzam sa sním po dome o 1 ráno)
že mi v mekáči dali pikantný wrap
že mi zhorel koláč a nezhustol puding

a hromadu ďalších nepodstatných vecí, ktoré vedia moju dušu zaťažiť. A načo to? Mamina mi zvykne hovoriť, bud rada, že si taká mladá a nemáš toľko problémov čo ja. ( hahahahahaha)  a čo budem robiť ja keď budem v krásnej 40+ ?

Škoda, že naučiť sa aby som sa netrápila nad sprostostami je tak ťažké.
Učím sa.. pomaly.


photo credit: Jakub Simmer

10 komentárov:

  1. No ja to mám trošku opačne, ja skôr tie emócie nedám vôbec von, nie je vidieť či som smutná alebo nahnevaná... Kým ostatní sú podráždení alebo hneď skáču, tak si viem udržať ten kľud (čo okolie naserie ešte viac :D ). No a potom raz za čas ma to dobehne pretože nejako sa to ventilovať musí a to je potom úplne najhoršie :D
    Každý sme nejaký a niekto si to berie viac a niekto menej k srdcu... A možno nakoniec v tej 40tke také problémy už ani nebudeš riešiť :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Úprimne ti závidím. Lebo ja mam s týmto riadny problem, a koľkokrát som povedala " uz nie staci, nedovolím aby ludia vedeli ako sa citim" jasne :D hned moj priateľ pride pozrie na mna a vie aku mam náladu. Proste... aach, dufam ze v tej 40ke budem v super stave.

      Odstrániť
  2. Každý má svoje "genetické vady". Znie to, akoby som hovorila o krivých očiach alebo zelených zuboch, ale pri tom myslím na horúcu hlavu, precitlivelosť a rôzne iné hlúposti. Ja napríklad sama o sebe viem, že nedokážem držať jazyk za zubami, keď sa zabávam. A potom si to v izbe vyčítam, že som zas povedala niečo, čo nebola tak naozaj pravda a že... že som príliš ukecaná.
    Ale koniec koncov nie je to, čo tvorí našu osobnosť? :) Ja sa len pýtam, pretože boli by sme to my nebyť tohto. (Viem, mohla by som sa zaobísť bez klamstiev! Sure, I know!)
    O 40 nechcem ešte snívať. V tej dobe budem asi náladová, v byte s 3 mačkami a každé ráno sa budem dopovať 12 rôznymi tabletkami. Desí ma to.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :D dôjdem ti strážiť mačky ked chces, ziadne lieky, ty to das aj bez nich. Máš pravdu ze kazdy ma tu svoju " osobnosť" but damn... niekedy treba kusnut do jazyka nech neširime moc veci co by neboli ako tak pravda, alebo v mojom prípade menej revat nad vecami čo normálneho človeka nijak nezaťažujú. (ifjunow what ajmín) Neboj, to dáme.

      Odstrániť
  3. Veľmi pekný článok :) Takisto s ami veľmi páči tá fotka :3 Ten vankúšik je geniálny :3
    partofnicol.blogspot.sk

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Aj ja plačem. Za všetko. Či som šťastná, prekvapená, zhrozená, smutná, depresívna... Plačem nad vecami, ktoré sa stali, ktoré sa dejú alebo ktoré sa možno stanú. Vždy, všade a za všetko. Plačem aj keď mi ľudia povedia, aby som neplakala, predsa len mám už devätnásť rokov a mala by som sa uvedomiť - to presne hovoria. A tak sa rozplačem znova, pretože ja za to nemôžem, už proste taká som.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. S tym nic nenarobíme, treba sa snažiť, ale sama viem ze je to tažké moja :)

      Odstrániť
  5. Krásný blog :) máš můj odběr, budu moc ráda když se podíváš ke mně
    http://nicoleshyblog.blogspot.cz

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tvoj odber mi zial nevyskočil, ale každopádne ďakujem ! cenim si :)

      Odstrániť

Každý komentár mi vyčarí úsmev na tvári :)