DEAR DIARY | príbehy živých

Ach tvoje srdce. Toľkokrát sa už doplietlo, predsa mu nestačí. Spraví to znova a znova. Stojíš v daždi a cítiš ako ti kvapky stekajú po tvári. Snažíš sa skontrolovať telefón (áno presne ten telefón, ktorý si skontrolovala pred minútou) či sa niečo nezmenilo, či ťa niekto nehľadá. Blúdiš mestom, námestím, ktoré tak miluješ lebo ti pripomína spomienky, ale aj tak to mesto nenávidíš. Šomreš si pod nosom, nie nešomreš. Rozprávaš sa s Bohom, akoby bol vedľa teba a ľudia si o tebe isto myslia, že si nervózny schizofrenik. Nie si, len vieš, že nie si sama. Rozprávaj sa dievča. Je to v poriadku (aj ja to robím).




Iná situácia iný človek. Vlak prichádza do stanice a ty sa dívaš do očí, ktoré na teba čakajú. Je to vždy rovnaká situácia, no predsa rozdielne oči. Napravíš si vlasy, aby si uhladila baby vlásky odstávajúce ako anténa chytajúca grécke kanály na Slovensku, stlačíš lenivo blikajúce tlačítko  na vlakových dverách, vystúpiš a vietor ti vlasy rozšlahá všade tam kde nechceš. Už je to jedno, aj tak ťa vidí.  Znova prší, znova bez dáždniku. Tentokrát nemokneš sama. 

Kráčaš popri Váhu a premýšľaš akou rýchlosťou by si plávala keby si ryba. Plávala by si vôbec? Prejdeš na druhú stranu a nájdeš skupinu smutne odtrhnutých púpav ležať na zemi. Sťa by prosili o život. Túto metaforu nepochopíš. Lebo neznášaš metafory. Znova naháňaš vlak, opäť nechceš byť sama tak sa postavíš na nástupište, otočíš sa chrbtom prichádzajúcemu vlaku...lebo... sa bojíš smrti.

A čo priniesol tento týždeň mne?
Znova mi potvrdil, že aj ten najlepší človek sa na teba dokáže nahnevať, že aj ten najlepší človek vie byť pre teba vzdialeným, že aj ten najobyčajnejší človek sa vie stať najlepším, že neznámi ľudia sa stávajú známi, že smiať sa z chuti bolí, že zostať sám je niekedy krásne, že báť sa ľudí je úplne v pohode, že skúška môže byť aj 7 minútová, že hojdačky sú super.

Posledná vec na záver: NEsúďte (a podporte).

Domi