piatok, 28. marca 2014

TÝŽDEŇ.

Tento týždeň som načerpala znova kopec nových spomienok (možno aj skúseností). Kedže z nich mám neskutočnú radosť rozhodla som sa o nich napísať. Takže poporiadku.

V pondelok sa začal môj prvý trenažér. Na vysvetlenie je to akože „auto“ do ktorého si sadnete a hráte sa na šoféra. Naučila som sa, že pustiť spojku a stlačiť plyn plynule nie je také ľahké. Samozrejme motor mi niekoľkokrát „skapal“ . V utorok a v štvrtok sa môj trenažér začal podobať k tomu tzv. šoférovi. Keď mi na druhej hodine povedal inštruktor aby som zaradila trojku keď budem na 60 km/h a stlačila spojku, nepúšťala volant a pozerala sa na cestu, tak som si myslela v sebe či sa mám rozdvojiť alebo niečo podobné. Neskôr som, samozrejme, prišla na to, že všetko sa dá. Domov som kráčala s úsmevom na tvári a každému volala ako som pokročila.

V stredu ráno som sa budila skorej než obvykle, pretože sme sa chystali do divadla.  Ako to už býva zvykom, maľovať sa, vybrať si spoločenské veci a natočiť si vlasy u mňa trvá dlho. Na prvú hodinu farmakológie sme prišli do školy a neskôr som si napísala písomku, priznám sa, za pomoci ťaháku, pretože som už bola taká vytešená že moje vedomosti boli v ten deň mizerné a vypnuté. Moja hlava behala pri Moliérovi- Meštiak šľachticom. Divadelné predstavenie v Divadle Jána Palárika v Trnave. Kto ma už pozná vie, že divadelné predstavenie milujem a dokázala by som sedieť v divadle aj celý deň. Kiež by som mala možnosť si v nejakom takom divadle raz zahrať. 
Pred divadlom sme mali rozchod, naše nohy smerovali, podla usúdenia jednej staršej dámy, k najlepšiemu zmrzlinárovi v meste kde som fotila, fotila a fotila. Od radosti.




Divadelné predstavenie trvalo asi krátke 2 hodiny s jednou prestávkou.
Potom sme sa vrátili do školy na posledné hodiny.

Po škole ma kamoška prehovorila aby sme si spravili úplne „random“ výlet do Piešťan. Bolo to pre mňa niečo neobvyklé, kedže veci plánujem aspoň týždeň vopred (áno aj mesiace vopred) . Šli sme vlakom najskôr s takým starším, ale bola som taká pojašená, že som sa hádam tešila zo všetkého. Celú cestu mi znela v hlave táto super pesnička . Keď sme v Piešťanoch vystúpili čakali sme autobus do kamarátkinej dediny nazývanej Moravany nad Váhom. Cesta bola krátka a Majka mi robila celý čas sprievodcu, tiež sa myslím z toho celého veľmi tešila.

Jej dom bol od zastávky len pár metrov.

Neuveriteľne krásny dom.
Skoro ako v mojich predstavách. 



Má veľkého psa. Neviem čo to bolo za rasu ale keby na mňa skočí tak som skončila ! Haha. Previedla ma po jej dome a nestačila som sa kochať krásou. V takom peknom dome som ešte nebola. Jej mamina má vkus podobný mne, všade mali ručne robené veci, ozdoby, dekorácie a kvetiny. Nemohla som si to nefotiť. Posilnili sme sa pred cestou naspäť. Najedli sme sa špagiet s kečupom a prehrabali jej špajzu. Na cestu sme si zobrali Milku čokoládu a chrumky a vybrali sa z Moravian pešo na stanicu. Cesta mala údajne trvať 45 minút. Šli sme okolo známych Piešťanských liečebných kúpeľov a cez Sklený most. Zrazu sme si všimli, že vlastne nestíhame vlak naspäť. Majka volala mamine aby pre nás prišla na aute a odviezla nás na vlakovú stanicu. Cestou domov sme išli v krásnom vlaku s kupéčkami (ešte som v takom nešla). Vedeli ste že vo vlaku sú zástrčky? 

Krásny deň.






Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Každý komentár mi vyčarí úsmev na tvári :)