utorok, 1. apríla 2014

ODPÚŠŤAME A NEZABÚDAME?

Once Upon a Time alebo kde bolo tam bolo som bola ja. Dievča s predstavami, túžbami, plánmi, smiechom a tiež s prekážkami , ktoré som väčšinou riešiť nevedela a tak som ich vzdala. Pred pár rokmi, keď som nevedela, že choroba môže byť smrteľná, že ľudia ktorých ste milovali, mali radi ... ľúbili... tu už nebudú som ešte nevedela. Nevedela som ani, že tie osoby nahradia úplne iní ľudia. Pred pár rokmi som totiž mala len moje prvé narodeniny a teraz tu sedím ako "veľká" 17 ročná druháčka a rozmýšľam čo ma v živote zrazilo k zemi a čo ma naopak neuveriteľne rozveselilo resp. potešilo.

Hnevala som sa jednu dobu na ľudí, ktorí mi sľúbili, že tu budú so mnou a nie sú. Dokonca ani neviem ako sa im darí. Možno mi miestami chýbajú ale ako každého človeka smútok prejde akonáhle sa zjaví hnev (ktorý som sa dlhú dobu snažila potláčať). Jedna osoba povedala, že nemáme na človeku vidieť to ZLÉ, ale to DOBRÉ.  A tak, ja viem, že nikto absolútne nikto z tých ľudí ktorí tu už nie sú , toto čítať nebudú, ale nehnevám sa.

Odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom.

Keby môžem poviem  to každému osobne, ale tak dostatočne silná... asi nikdy nebudem. Pamätám si tie spomienky. Vždy sa v nich stratím.

      "Moje telo chuť dýchať,
chce znova spoznať,
zatvárať oči,
 spúšťať sa dolu.
Ten rozum chce zabudnúť
na kryštálovo-sivú nočnú moru."






2 komentáre:

Každý komentár mi vyčarí úsmev na tvári :)