streda, 30. apríla 2014

O čom? O ničom.

Zatiaľ čo Bartošová skočila pod vlak ja som sedela znudená
na hodine a rozmýšľala či môže byť deň horší. Hrozný začiatok tohto príspevku ... 


Bolo jedno krásne slnečné ráno, svet bol krásny, ľudia veselý, vtáci spievali a budík spieval starú otrepanú pesničku. Vstala som do nového dňa. No opäť bez nálady. Spýtala som sa samej seba ako dlho človek dokáže takto žiť. " vstať, usmievať sa a robiť to tak dlho dokým sa to naučíte naspamäť ".
Nič z toho však nie je pravdivé.

Netešila som sa na ten deň. Vedela som, že žiadne zázraky nebudú a dokonca ma v škole čakali samé skúšky a moja hlava lietala úplne inde. Z troch odpovedí a jednej písomky som zvládla len jednu odpoveď a na poslednú som už nemala ani silu. Ona tisícky kilometrov odo mňa vzdialená. Už celkom samučká, vyšla som zo školy kde ma čakal inštruktor. Samozrejme, auto ma dnes neposlúchalo, nebola som vo svojej koži. Šla som 90 km/h volakde- barskde za mestom a v rádiu šla pesnička ktorá mi ťa pripomenula  ...

Podvečer ma čakalo moje objatie na stanici. Nemala som chuť rozprávať, no bola som rada,
že je niekto pri mne. Kúpila som si jeden mega špica ovocný koktail ktorý mi "akože" nahradil celodennú stravu, kedže som nejak nestihla ani raňajky, ani obed kvôli nervozite v bruchu.
Večer som si spravila moje slávne tofu so zeleninou.

A teraz sedím ťukám do počítača, kedže nemám čo robiť,
čítam Zuzkinu knižku a snažím sa nevnímať.
Toľko z môjho úbohého dňa.







Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Každý komentár mi vyčarí úsmev na tvári :)