streda, 25. júna 2014

osud nezmeníš- ale ja chcem

V tom momente som mu chcela vysvetliť, že vôbec nezáleží
 na tom ako sa správa ku mne, ale hlavne ako sa správa k sebe.


Chceš aby sa mal dobre, ale hlavne aby vedel čo je dobré.

Zahľadela som sa na deti, hrajúce sa v piesku, ktoré nič netrápilo. Spomenula som si aké to boli krásne časy. V tom hroznom momente som chcela byť dieťaťom. Hrať sa a nevedieť koľko udalostí ešte zažijem. Pekných či zlých. No práve túto som chcela vymazať.
Chcela som mu všetko vysvetliť, povedať, že ma trápi len jeho ľahostajnosť k určitým veciam. Možno som použila zlé slovo, no ja to pociťujem takto. Každým dňom ma to trápi viac. Chcela som použiť tie správne slová zakiaľ rozprával so sklonenou hlavou slová, ktoré som nepočula zreteľne. Namiesto toho som sa rozplakala. Pomaly a potichu. Okuliare mi zakrývali oči. Aká som bola šťastná, že tentokrát som ich zobrala a nezabudla doma, ako to mám vo zvyku.

Na pár minút som si predstavila svoj vysnívaný život.

Bola zima. Unavená som prišla z práce. Doma sa na mňa nahrnuli moje dve krásne a zdravé deti s túžbou prerozprávať mi celý deň v škole. Usmievala som sa a chcela ich vypočuť aj keď som mala chuť ísť spať. Prechádzala som bytom. Vošla som do obývačky kde ležal na gauči a usmieval sa na mňa. Prišla som ho pobozkať a spýtať sa aký mal deň. Po dlhom rozhovore som si dala konečne teplý kúpeľ a keď som vyšla z kúpeľne čakal ma z horúcim kakaom na nočnom stolíku. Pritúlila som sa k nemu ....

V priebehu minúty som si uvedomila, že sa spolu nerozprávame a neviem čo spraviť, rozplakala som sa ešte viac a s myšlienkou už to je jedno som sa mu hodila okolo pása a silno objala. " Chcel som to spraviť, si odvážnejšia. " 

V tom momente som zacítila strašný pokoj na duši. Nechcela som ísť domov. Nechcela som ho pustiť. Bolo mi to všetko ľúto. Chcela som sa ospravedlniť no bola som ticho a prestávala plakať. No vedela som, že je to len na tento moment. 



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Každý komentár mi vyčarí úsmev na tvári :)