utorok 14. marca 2017

Otvorený list všetkým dospelým.

Ako prvá vznikla séria čiernych myšlienok. Chcela som zo seba dostať smútok a ťažobu. Bolo to pre mňa vyrovnávanie sa s odchodom detstva. Pri spomienke na tzv. bezstarostný život som uviazla vo svete rozprávok. Odrazu som sa opäť nechcela vzdať myšlienky, že existuje Arabelin zázračný prsteň a tak vznikol obraz smutného Rumburaka. Aj napriek tomu, že som oficiálne dospelá, nadobudla som pocit, že som tam dobrovoľne uviazla. Stále som myslela na hračky a hry. Potrebovala som nádej, nádej , že na tieto veci nikdy nezabudnem. Akoby ma zmocnil strach, pri pomyslení na to,  že zabudnem. Ďalej nasledovalo obdobie nekonečna, teda nekonečných možností. Bolo to modré obdobie. Obdobie výberu a voľby. A tu sa zakopal sám pes. Tvoje voľby neboli také, aké by od teba ľudia očakávali, lenže omyl, ľudia od teba neočakávali vôbec nič. Ty si chcela pohnúť svetom, vyrástla si príliš skoro. A teraz si zaseknutá- medzi dvoma svetmi. Nevieš, ktorý je ten správny. 

Vôbec nechápem ako sa tu žije, ono tu nejde o to, že by som mala depresiu, hej? Chápeme sa. Ide tu o to, že máš v živote ľudí s ktorými ani nemôžeš byť. Tak vlastne načo ich mám? Potom, sú tu ľudia, čo som ešte nezistila na čo tu sú, ale sú tu často a narúšajú mi moje monotónne bytie. Potom ráno vstávam s tým, aby som zopakovala presne to, čo som robila včera. Prípadne pridáme pár úsmevných chvíľ a poviem, že tento deň mal zmysel. Áno mal, lebo úsmev je základ dňa, ale aj tak sa hádam s mojím schizofrenickým dvojčaťom. Kráčam po lese a fotím všetko. Aby som nezabudla, aké je to byť v lese, lebo sa sem možno nedostanem ďalších x mesiacov, pretože ťa zavalia povinnosti. Povinnosti dospelých. Samému je ťažko v tomto svete.

"Tati načo je tam tá rieka?"
"aby si do nej mohla hádzať kamienky" 


Už ani neviem o čom písať. Dammit. Učím sa natáčať, Boh mi dal ďalšiu príležitosť, aj keď neviem prečo to robí... chcem ľudí rozosmievať, rozosmejem tým seba. Vtedy vidím zmysel dňa.

čítam Rozprávky z lesa (lebo budem pančitelka)
počúvam Spotify
žijem na Liptove
fotím s Canon
hrám na klavír
nechodím na facebook
upratujem svoju myseľ

teším sa na Godzone konferenciu

" a Tati? budeš ma ľúbiť aj keď budem veľká?"
"samozrejme." 




2 komentáre:

  1. Ešte nedospelá. ale je to za rohom a Bože, tak ma to desí. Dívam sa na mojich dospelých priateľov a nechcem sa nimi stať (pretože začnem život štát). A odrazu už nebudem mať skrýšu.
    Keď som išla pred dvoma/troma rokmi urobiť si občiansky preukaz, opýtala som sa pani "a nemôžete mi tam napísať, že mám dvanásť". Zasmiala sa a pokrytia hlavou, že aj ona by rada omladla.
    Vždy keď mi niekto tipne 18 a viac (aj keď je to takmer tu), tak mi prejde mráz po chrbte.
    Otče môj, desím sa dospelosti. Ale verím ti. :)
    Nie si sama. Nebudeš sama. To je nádherné. Vždy môžeš zalepiť ústa schyzočaťu a hovoriť radšej s Ježišom. :)
    - ešte nedospelá

    OdpovedaťOdstrániť

Každý komentár mi vyčarí úsmev na tvári :)