sobota, 9. novembra 2013

LETO, KTORÉ SA UŽ DÁVNO SKONČILO.

Aj keď je už november, ľúbim spomínať na tohtoročné leto. Pre mňa bolo výnimočné, nie len preto, že bolo strávené s ľuďmi ktorých mám najradšej ale aj preto, že som spoznala nových ľudí a zažila nové veci. Už druhé leto po sebe som bola v tom najlepšom americkom tábore, kde Boh robí zázraky. Doslova. Aj človek s malou vierou zmení názor. Týždeň prežitý s neskutočnými ľuďmi na krásnom mieste zvanom Patrovec v kráľovskom kaštieli (ako z rozprávky)!

V strede týždňa som šla prvýkrát na riadnu túru. Aspoň pre mňa bola riadna. Zdolali sme Považský Inovec (aj keď JA nie celkom). Cesta hore bola pre mňa nudná a vyčerpávajúca až pokým som neprišla dostatočne vysoko a neuvedomila si krásu Slovenska. Ešte nikdy som nevidela taký krásny pohľad na Trenčín a okolie ako vtedy tam. Príroda bola neskutočne krásna, iná ako tam dole... Stačilo mi na 5 minút zastaviť a oddýchnuť si a načerpať silu kráčať ďalej. Uvedomila som si, že je to tak aj v živote. Keď nevládzem musím zastaviť. Aspoň na chvíľu aby som si uvedomila o čo sa snažím a spravila to s tou najlepšou cestou.

                          


                         

Na túre som bola medzi poslednými spolu s ďalšími dvoma kamarátkami. Z toľkého úžasu okolo nás sme sa stratili. Haha. Boli pred nami dve cesty a nevedeli sme kadiaľ a vysielačky sme, samozrejme, nedostali. Signál žiadny. Jedna cesta bola dohora, veľmi strmá a druhá bola rovno. Ja som samozrejme vybrala tú ľahšiu cestu (ktorou by sme sa stratili ešte viacej) . Nerozmýšľala som rozumne. Presne ako v živote. Vždy si musím vybrať tú ťažšiu cestu keď chcem to lepšie ovocie. Kamarátky ma presvedčili a šli sme cestou dohora, tou strašnou na pohľad. Po niekoľkých minútach tmy kvôli stromom sa objavila krásna lúka spolu s ostatnými členmi nášho tábora. Sadla som si na zem, úplne vyšťavená a pozorovala modrú oblohu , ktorú som celú cestu nahor poriadne ani nevidela. Prosila som Boha aby mi dal silu sa dostať na určené miesto. Pred nami bola ešte hodina cesty, no už ľahšia.

                         

                     
Keď sme prišli na určité miesto, tak sme sa mali rozhodnúť. Buď ostaneme na chatke alebo pokračujeme hore. Keby vám dajú v živote otázku v nejakej ťažkej situácii, či chcete pokračovať alebo nie, tak čo odpoviete? Podľa toho v akom by ste boli stave. Myslím. Vzdala som to... Veci je ľahké vzdať. No neskôr ich môžete oľutovať. Ako ja teraz ľutujem, že som hore nevyšla. Bola som príliš vyčerpaná. Teraz, keď som už oddýchnutá rozmýšľam inak. Keby si na tej chate mám čas oddýchnuť aspoň hodinu tak tam hore "vyšplhám" určite. No nevadí. Mám príklad do života, že nech tak ľahko veci nevzdám.

Cesta naspäť už bola ľahká, prešla mi rýchlo s človekom ktorého mám veľmi rada. Celú cestu sme prerozprávali a neskôr v našom kráľovskom kaštieli sme si oddýchli. Ďakujem ti Bože za ten deň !

                       





Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Každý komentár mi vyčarí úsmev na tvári :)